ÚSMEVNE S MAXOM KAŠPARŮ

            Tento príbeh sa stal, napísal ho sám život, lebo takto by ho nikto nevymyslel:
            V liečebni pre dlhodobo chorých ležala asi 80-ročná učiteľka s pokročilou demenciou. Bola dezorientovaná, často vstávala z postele a behala po záhrade. Primár oddelenia ma prizval k tomu, aby som ju vyšetril. Bola tam aj taká mladá sestrička, ktorá „ešte držala v rukách“ maturitné vysvedčenie. A hovorí: „Aj ja chcem vidieť, ako sa psychiatricky vyšetruje.“ Povedal som jej: „To bude veľmi jednoduché, keďže váš pán primár ma oboznámil, že pani má ťažkú demenciu.“
            Pristúpil som k jej lôžku a opýtal som sa: „Pani, viete, kde ležíte?“ Pozrela sa na mňa a hovorí: „V škole.“ Ja na to: „Viem, že ste bývalá pani učiteľka... Ale v škole teraz nie ste.“ A pokračoval som: „Pozrite sa, sú tu postele, pacienti. Aj vy ste pacientka. Viete už, kde ste?“ A ona opäť na to: „V škole.“ Pokračoval som: „Tak ja vám teda pomôžem. Pozrite sa na mňa. Mám biele topánky, bielu košeľu, biely plášť. Už viete, kto som?“ Ona si ma prehliadla a hovorí: „Fešák...“ A na to tá sestrička: „To fakt, ona má riadne ťažkú demenciu...“